Pavol Országh Hviezdoslav (*2.2.1849 Vyšný Kubín  †8.11.1921 Dolný Kubín)

Bol jeden z najväčších zjavov slovenskej literatúry. Narodil sa v roľníckej rodine v Leštinách, kde navštevoval ľudovú školu a potom na maďarskom gymnáziu v Miškovci získal potrebnú znalosť maďarčiny a tam sa aj datujú jeho prvé básnické pokusy.

Maturoval na lýceu v Kežmarku, kde zásluhou oravských národovcov publikoval Básnické prviesenky pod pseudonymom Jozef Zbranský a v roku 1872 absolvoval právnickú akadémiu v Prešove. V literárnom spolku Kolo sa zblížil s Kolomanom Banšellom a spolu vydali almanach Napred. Potom pracoval u Nádašiho a Melfelbera, v roku 1873 sa zúčastnil na Jungmannových oslavách v Prahe ako člen slovenskej delegácie. Bol praktikantom na súde v Dolnom Kubíne a koncipientom v Senici. V roku 1875 absolvoval advokátsku skúšku v Budapešti a pracoval ako advokát v Námestove. Bol aj podsudcom na súde v Dolnom Kubíne  a v roku 1899 sa vzdal advokátskej praxe, s tým, že bude na odpočinku v Dolnom Kubíne.

Vykonal mnoho ciest do zahraničia v súvislosti s vyhľadaním vhodnej lekárskej starostlivosti. Najmä do Viedne a Luhačovíc. Zúčastnil sa v Prahe na oslavách 50. výročia Národného divadla, ako oficiálny reprezentant Slovákov. V rokoch 1919 až 1920 bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe.

Sústredil sa na umeleckú činnosť v rodnom slovenskom jazyku, nadviazal na poéziu Štúrovcov a Jána Kollára, osobitne však na neho zapôsobil Andrej Sládkovič. Priťahovala ho aj dramatická tvorba a spoločne vystupoval s Banšellom  v almanachu Napred. Jeho básnický vývin pokračoval organicky ďalej a novú situáciu vytvorilo obnovenie Slovenských pohľadov v roku 1881. Pre Hviezdoslava to predstavovalo nové publikačné možnosti.

Veľké úspechy dosiahol v epike. Básňou Agar a Hájnikovou ženou, ktorá je založená na spoločenskom konflikte, medzi ľudom a šľachtou, Hviezdoslav zachytával život oravského ľudu v dielach Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu, Poludienok a vrcholil obsiahlymi etnickými útvarmi zo života zemianstva Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský, v ktorých odhalil životnosť konfliktu medzi zemianstvom a sedliactvom a jeho spoločné korene. Kriticky hodnotil slabošskú pýchu zemanov a ich konzervativizmus. V biblickej epike Hviezdoslav aktualizoval biblické námety (Ráchel, Kain, Vianoce a Sen Šalamúnov).

Po roku 1900 sa orientuje viacej na kratšie útvary, balady a nadväzuje na slovenské romantické tradície (Zuzanka Hraškovie, Pribina, Ľútosť Svätopluka, Žofia Bosnáková)  a básne s roľníckom tematikou (Oráč a kosec). V troch cykloch Letorostov básnik vyjasňuje postavenie básnika v slovenskej spoločnosti, uvažuje nad osudom podrobeného národa, osobné žiale (Smrť matky). Obával sa o budúcnosť národa v diele Žalmy a hymny, ale prináša aj optimistické cykly z prírody (Prechádzky jarom, prechádzky letom). V Steskoch zaznievajú kritické myšlienky proti vlastnej buržoázii, o jej úpadku a rozchode s ľudom. V cykle Krvavé sonety odsudzoval svetovú vojnu ako zločin proti ľudstvu. 

V jeho lyrike sa slovenská poézia organicky zapája do európskeho literárneho prúdu a jeho významnou zložkou je tragédia Herodes a Herodias, v ktorej nastolil závažné otázky morálne, národné a sociálne. Venoval sa aj vrcholným dielam svetovej literatúry, prekladal z ruskej literatúry (od Puškina diela Rusalka, Cigáni, Boris Godunov, Kaukazský zajatec či Démona od Lermontova), z nemeckej literatúry (Goetheho úryvok z Fausta), z poľskej (Mickiewiczove Krymské sonety), z maďarskej literatúry (Madáchovu Tragédiu človeka aj básne od Petöfiho a Aranyho). 

Hviezdoslavovo dielo vyšlo súborne ako Spisy P. O. Hviezdoslava a pamiatky na jeho literárnu činnosť sú sústredené v múzeu Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Pochovaný je na cintoríne v Dolnom Kubíne.

Text: František Klimo